XÉNIA BERGEROVÁ, FRANTIŠEK BOHUNICKÝ “BEZ SÚVISLOSTÍ”

17.10. - 23.11.2018

Októbrová výstava v Savoy Gallery predstavuje pod názvom Bez súvislostí diela dvoch bratislavských autorov, ktorých na spoločnú výstavu spojila náhoda, a ktorých tvorba sa vyvíjala zdanlivo bez akýchkoľvek vzájomných súvislostí a väzieb. Je však otázne či je tomu naozaj tak.

Výstava je otvorená denne do 23. novembra, vstup voľný.

Hodnotenie kurátora

Mária Horváthová

Tvorbu bratislavskej maliarky Xénie Bergerovej vníma odborná kritika i verejnosť od počiatku ako výnimočný príklad solitérnej a výsostne osobnej autorskej výpovede, rozvíjajúcej sa v hraniciach jej osobnej filozofie, naturelu i jasne vymedzeného pohľadu na poslanie umenia. Nemožno ju jednoznačne zaradiť k žiadnemu z prevládajúcich umeleckých prúdov, čo je dosť prekvapivé, pretože jej účinkovanie na slovenskej výtvarnej scéne bolo odjakživa späté s akademickou pôdou. Nielen v čase vlastných štúdií, ale i cez aktivity jej otca maliara Jána Bergera, dlhoročného profesora na VŠVU, a najmä cez skutočnosť, že ona sama od roku 2001 pôsobí ako pedagogička na dvoch bratislavských vysokých školách s umeleckým zameraním. Napriek takýmto prepojeniam na širokú škálu umeleckých trendov sa jej tvorba vyvíja v hraniciach vlastného sveta farieb, tvarov, symbolov a tém, ktoré sa pre ňu stali príznačnými.

Xénia Bergerová veľmi jasne definuje svoj výnimočný vzťah k motívu a spôsobu jeho interpretácie. Vytvorila si vlastnú kompozíciu, farebnosť i vlastné symboly, akési osobné mytológie, ktoré ukladá a vrství do magického priestoru. V jej maliarskej tvorbe nachádzame pôsobivé figurálne kompozície a veľkolepé ženské postavy a akty, ale i tajuplné zátišia, no najmä bizarné detaily predmetov či fragmenty vytrhnuté z kontextu prírody, zasadené do diametrálne odlišného prostredia. Tvaroslovie jej výtvarnej reči sa pohybuje na rozhraní figurálnej interpretácie a abstrakcie, vždy si však necháva priestor na návrat do sveta dešifrovateľných tvarov. Fascinuje ju kontrast detailu a celku, farebný či rytmický akcent dekorov, mnohoznačná reč osobných symbolov a podobenstiev, ktoré rezonujú v jej metaforických príbehoch. Tie sa často odohrávajú v tajuplnom priestore, ktorého mágiu umocňuje prelínanie geometrických tvarov, ustupujúcich až do nedozernej hĺbky jej osobného vesmíru v smelých perspektívach i skratkách. Často vymedzuje plochu obrazu paralelným vrstvením horizontálnych či vertikálnych plôch, alebo magickými štvorcami šachovnice, ktoré prepožičiavajú jej obrazom nádych imaginácie.

Farba je dominantným médiom jej obrazov. Spočiatku používa olej, neskôr stále častejšie akryl obohatený o nové nekonvenčné postupy, v ktorých nahrádza maľbu štetcom inými technikami. Farebnosť jej obrazov je výnimočná, sýta, eruptívna, miestami dravá až surová s výrazným symbolickým podtextom. Občas volí i decentnejšie a jemnejšie vrstvy, v ktorých vyniknú drobné reliéfne štruktúry, fragmenty kvetov, rastlín, vtákov či drobných postáv.

V poslednom období ju lákajú najmä zlaté valéry prepožičiavajúce jej obrazom nádych až orientálnej nádhery, umocnenej opakovaným používaním ornamentu, čo je prejavom autorkinej fascinácie Orientom a civilizáciami Ďalekého východu. Nie je to len otázka žiarivosti a lesku farieb, spletitej línie kresby, či dekoratívnej bohatosti arabesky, alebo príznačného motívu kvetín. Je to aj akési stotožnenie sa so svetom krásy, akousi vzdialenou spomienkou na matériu orientálnych tkanín, lesk brokátov, zlatistý reliéf výšiviek, farebný i tvarový kaleidoskop šperkov a mozaík, čo rezonuje v textúre jej diel, v štruktúre zlatého pozadia, či žiarivých fragmentov. Je to možno i podvedomá reakcia autorky na estetickú askézu konceptualizmu, ktorá vrcholí v dielach, kde sa prelínajú monochrómne zlaté plochy  so žiarivou kaskádou farieb, alebo naopak drobné ohraničené zlatisté fragmenty žiaria tajomným vnútorným svetlom v temnej hĺbke veľkolepého čierneho pozadia.

V spojitosti s dielami Xénie Bergerovej sa často spomína kontrast reality a abstrakcie, triviality a spektakulárnosti, transcendentálne svety či nekonečnosť vesmíru. V prvom rade je však jej tvorba veľkolepou oslavou maľby, jej nuáns a možnosti, jej jedinečnej schopnosti vyrozprávať veľké príbehy, ale i ticho tlmočiť drobné radosti nášho súčasného sveta.

Osobné mytológie a príbehy FB

František Bohunický je mladý kreatívny autor, ktorý krátke obdobie necelého desaťročia od ukončenia školy využil naozaj veľmi pozoruhodným spôsobom. Do histórie mesta a jeho výtvarnej podoby sa zapísal hneď na začiatku svojimi sviežimi a nápaditými aktivitami v rámci dlhodobého projektu, ktorý začal autorskou identifikáciou nefunkčného a zničeného mestského mobiliára na spôsob „á la hommage“, v podobe ružového náteru ošarpaných búdok, stĺpov a lavičiek, pokračoval cez „estetizáciu“ zastávok a chodníkov často používaných trás MHD farebnými siluetami zvieratiek a vyvrcholil na sklonku tohto leta autorskou prezentáciou pod názvom „DEFORMA“ v Synagóge v Trnave, kde František Bohunický okrem už naznačených „de“ formačných objektov prezentoval najmä silikónové busty.

Zámerne konštatujem „najmä“, pretože táto výstava sa okrajovo dotkla i iných sfér jeho výtvarných aktivít a naznačila, že škála inšpirácie jeho tvorby je naozaj značne široká a siaha od geometrických konfigurácií, inštalácií a interaktívnych objektov až po komorné i exteriérové sochárske realizácie v kameni, ale najmä v bronze.

Súčasná výstava v Savoy Gallery prezentuje Bohunického komornú sochársku tvorbu viac menej klasického zamerania a jeho samotného ako autora, ktorý už má značné skúsenosti s modeláciou objemov i s kompozíciou sochy, ovláda techniky patinovania a finálnej úpravy povrchov, vtláča do svojich sôch pečať poetiky, tajomna, ale i istú dávku irónie a sarkazmu. Je to sčasti vrodená kreativita a zručnosť, ale i poučenia z iných zdrojov, pretože sám autor priznáva obdiv a filiácie k dvom osobnostiam slovenského sochárstva. Na jednej strane k svojmu profesorovi Jurajovi Melišovi, majstrovi výrečného gesta, ale i minimalizácie a redukcie, v dielach ktorého nachádzame ironický, sebaironický, ba až sarkastický komentár spoločenského diania vyúsťujúci do otvorenej polemiky osobného a spoločenského. Na strane druhej k sochárovi Otovi Bachoríkovi, u ktorého sa Bohunický so sochárskym „kumštom“ zoznamoval a neskôr s ním isté obdobie i spolupracoval, a ktorý ho viedol k úcte k materiálu a jeho danostiam, k potrebe načúvať inštinktom i srdcu pri definovaní vlastnej výtvarnej reči i pri interpretácii osobného vnútorného pocitového sveta.

V sochárskej tvorbe Františka Bohunického rezonuje dráždivý kontrast reálneho i abstraktného, ale aj expresívneho a lyrického. Možno konštatovať, že už v počiatkoch inklinoval k istej minimalizácii objemov a línií a k jednoduchému až archetypálnemu tvarosloviu, ktoré uplatnil najmä v dielach, kde sa snažil pretaviť do materiálu zložitú problematiku krehkých medziľudských, najmä partnerských vzťahov. Túto tému, ktorá je jedným z určujúcich momentov sociálnej situácie dneška, interpretoval prienikmi rôznych tvarov a štruktúr, raz reálnych profilov tvárí, inokedy abstraktných vertikálnych, či horizontálnych prvkov, do ktorých zatavil mnohé symboly svojho vlastného sveta – sociálne, religiózne i výsostne intímne. Paralelne ho však lákala i bohatšia a zložitejšia štruktúra povrchov a robustnejšie tvary, odvodené zo súdobých architektúr, ktoré rozpracoval v sérii kompozícií, kde stavia proti sebe kontrastné svety jedinca a spoločnosti a hľadá odpovede na otázky, kam až možno zájsť v miere odcudzenia sa v zložitej štruktúre súčasného sveta.

Osobné príbehy a mytológie Františka Bohunického nateraz vrcholia v spontánnych a veľmi emotívnych kompozíciách, ktoré cez symboly a metafory tlmočia správy o každodennom živote, sústreďujú sa na intímne témy rodiny, rodičovstva, telesného vzťahu muža a ženy, ale najmä na bezprostredný svet detí. Autor akceptuje ich vlastnú individualitu, fantáziu a predstavivosť, ale i čarovnú schopnosť vžiť sa do sveta dospelých a spontánne naň reagovať. Je to nový tematický akcent, ktorý vnáša do autorovej tvorby ďalší formálny i duchovný rozmer.

Xénia Bergerová
Narodila sa 13. júla 1977 v Bratislave. V rokoch 1995 – 2001 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri maľby u prof. Jána Bergera. V roku 2000 absolvovala študijný pobyt na Akademii Sztuk Pięknych v Krakove. Od roku 2004 dodnes pôsobí na Katedre reštaurovania Vysokej školy výtvarných umení, kde v roku 2006 obhájila titul „Artis doctor“ a v roku 2015 bola habilitovaná na docentku. S prestávkami pôsobí aj na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Xénia Bergerová žije v Bratislave a venuje sa maľbe. Povedľa pedagogickej činnosti sa venuje i publikačným aktivitám. V roku 2013 vydala odbornú publikáciu Malý príbeh farby a v roku 2014 editorsky pripravila obsiahlu monografiu svojho otca prof. Jána Bergera.
Má za sebou množstvo samostatných i kolektívnych výstav doma i v zahraničí. V roku 2011 získala Cenu kritiky na medzinárodnej výstave a súťaži „Premio Internationale d´Arte, San Crispino“ v Porto Sant´ Elpidio v Taliansku a v roku 2016 prestížnu Cenu Martina Benku.

František Bohunický
Narodil sa 26.marca 1983 v Bratislave.
V rokoch 1998-2002 študoval na Súkromnej strednej umeleckej škole a v rokoch 2002-2003 na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, odbor kameňosochárstvo.
V rokoch 2003-2004 študoval na Akadémii výtvarných umení v Banskej Bystrici odbor sochárstvo a v rokoch 2004-2010 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri prof. Juraja Meliša a doc. Jána Hoffstädtera.
Žije v Bratislave a venuje sa sochárskej tvorbe, najmä komornej a exteriérovej plastike a objektu. Vystavoval na početných kolektívnych sochárskych prezentáciach a má za sebou i prvé individuálne výstavy.

Partneri výstavy

vytlačiť zdielať

Predošlé výstavy

S nádejou 7

20.03.-20.04.2024

SOCHA VČERA A DNES

20.02. - 16.03.2024

Christina Tabakova – ZOOMORFIA

06.02. - 09.03.2024

Zimný salón

17.01.-16.02.2024